O MNE
Ahoj, volám sa Nicole.
Možno si povieš, že blogov je už mnoho. Možno ti napadne, že ľudia blogy nečítajú. Keby si premýšľal nad tým, že písať atypicky a o nekonvenčných témach je *dažďom pre oheň je podkopávanie si nôh, povedala by som ti jedno – v mojej hlave tá myšlienka bola tiež, avšak toto je to, čo ma baví a čomu sa roky venujem.
*Údajne sa toto slovné spojenie nepoužíva, preto ho vysvetlím. Ďážď predstavuje moje písanie a oheň napr. obľúbenosť článkov a pod. Teda výsledkom je že dážď uhasí oheň, čo nechcem.)
Moje detstvo bolo veľmi neštandardné. Ako 8 ročná sa mi zhoršil fyzický stav, mala som rôzne nevysvetliteľné bolesti, ktoré si lekári nevedeli vysvetliť a tak som s nimi žila. Niektoré časom odišli, iné zostali. Ako 11 ročná som začala intenzívnejšie prežívať negatívne pocity zo svojho života, kedy sa mi boleti znova vrátili a prišli ďalšie malé ťažkosti. Nakoniec som skončila v nemocnici na sústavných testoch, na ktorých mi na nič neprišli. Bola som zdravá. Poslali ma teda k psychologičke, ktorá mala zistiť, či náhodou, nejde o psychické príčiny. Chodila som k nej 2 roky. Tieto dva roky som intenzívne na sebe pracovala. Zisťovala som kto som, prečo sa cítim ako sa cítim, kto môže za moje trápenie a bolesti. Zistila som, že existuje niečo ako sila mysle, že si viem veľmi pomôcť tým, že budem pracovať na tom, aby ma neovládali emócie, aby som myslela pozitívne. Toto bol jednoznačne štart pochopenia zmyslu môjho života. Som vďačná za tie ťažké chvíle v tak skorom veku.
Stále som na sebe veľmi pracovala. Už to boil približne 3 roky. Chcela som však vedieť viac a dostať sa hlbšie. A tak som študovala na Pedagogickej a sociálnej akadémii, dnes Stredná odborná škola pedagogická, v Bratislave, kde som získala informácie z psychológie, pedagogiky, sociológie a ďalších humanitných odvetví. Bola som na odbore, ktorý sa zaoberal znevýhodnenými jedincami, teda išlo o ľudí s mentálnym, fyzickým, zmyslovým postihom, prípadne s jedincami, ktorý boli nadaný. Pracovala som s deťmi aj s dospelými, a tak som si vedela utvoriť názory o prístupe k inakosti, prístupe úradov a školstva k tejto skupine ľudí, ale aj o rodičoch a ich prístupe a samozrejme názor o týchto "ochoreniach". Už to teda nebolo Iba štúdium seba, ale i druhých.
Okrem školy, som mala ešte druhú školu a to školu vzťahov. Počas strednej som mala neustále vzťahy okolo jedného roku. Vždy som si priala byť milovaná a mať istotu, avšak tieto vzťahy mi to nevedeli dať. Pochopiteľne, v tak mladom veku, v dnešnej dobe, s mojimi blokmi a zraneniami... Avšak učila som sa byť otvorená, komunikovať, pozorovala som ako sa ľudia môžu rôzne správať. Skutočne som analyzovala, pretože moja túžba po láske a moja bolesť boli tak veľké, že som prežívala silné emócie, mala som silné city a vytvárala som mocné putá.
Po ukončení školy nastalo prelomové obdobie, približne ako v tých 11tich 12tich rokoch. Zmaturovala som a život sa zmenil. Ja som sa zmenila. Po 7mich rokoch školy a únavných vzťahoch som sa nadýchla, po tomto čase, som sa cítila konečne voľná.
Myslím si, že VŠ je primárne užitočná pre ľudí, ktorí chcú po štúdiu robiť prácu, na ktorú potrebujú mať daný titul ako napríklad právnik či učiteľ. Nepatrila som do tejto skupiny ľudí, preto som ani na VŠ nešla a tak som sa zamerala na prácu. (Nemyslím si ale, že VŠ je zlá, či zbytočná.)
Nastalo obdobie, na ktoré som sa toľké roky tak tešila. Budem robiť čo ma baví, v čom vidím zmysel. Vyskúšala som niekoľko brigád, pol úväzkov aj prác na TPP. Z môjho uhlu pohľadu išlo o niečo, čo nechcem. Či už po finančnej stránke, prístupu nadriadených, kolegov a podriadených. Stále som myslela na to, ako z tohto kolobehu von. Skúšala som všetko možné, rôzne testy, písanie myšlienok, nahliadnutie do detstva, rozhovory, čítanie... Keď som po tom čase už vedela, čo chcem, aspoň orientačne čím môžem začať, dostala som z toto strach. Prišli znova frustrácie a cítila som ako stagnujem. Nehovorím, že som svoj strach prekonala, ale začala som písať a otvorila som sa. Rozhodla som sa učiť prezentovať sa pred kto vie vlastne kým. A tak som teraz tu.
Odmalička mám vzťah k spoznávaniu seba samej. Najprv to bolo prostredníctvom otázok, ktoré som rodine kládla, ako napr. ako vyzerá duch svätý, ako je možné, že sa vždy strieda deň s nocou a pod., neskôr mi pomáhali knihy, prednášky, podcasty, videá, no najmä ma naučilo písania básni, pocitov a myšlienok, článkov. Jednoducho intuícia, vnútorný pocit.
Som človek, ktorý robí vecí najlepšie ako vie, vlastne... tak ako každý z nás. I keď sa občas zdá, že to "najlepšie" má dosť ďaleko od našich reálnych schopností a že "najlepšie" činy niektorých ľudí nemajú nič spoločné ani so snahou, haha. No o tom to nie je. Ľudia bývajú na rôznej duchovnej, mentálnej, emocionálnej či fyzickej úrovni, v rôznej životnej situácii, v rôznom bode cesty, preto nemusíme súdiť a hnevať sa. Spomínam si na svoje činy, ktoré by som už na druhý deň urobila oveľa lepšie a chyby, omyly, hlúposti, ktoré by som už neurobila. Život je proces. Všetci sa učíme. Nebudeš sa predsa hnevať na prváka, že nevie učivo štvrtej triedy. :)
Čo si pamätám, mala som vždy silný vzťah k prírode. Mojimi najlepšími priateľmi boli zvieratá, ktoré som rada pozorovala a hrala sa s nimi. Páčili sa mi kvety, ale vždy len na lúke, nie odthnuté vo váze. Stromy a ich veľkosť som obdivovala, lezenie po nich a dívanie sa na výhľad z môjho "budúceho domu" bol famózny. Verila som, že mám so zvieratami a rastlinami spoločné viac, než sa pripúšťam. Po zhliadnutí krutého videa z akéhosi veľkochovu som ostala v šoku a začala som hľadať informácie najprv k hospodárskym zvieratám, neskôr k tým domácim a divokým. Vtedy som sa ešte na základnej škole rozhodla nejesť mäso, až som postupne začala vylučovať viac a viac živočíšnych produktov, až som sa začala označovať za vegánku. Svet rastlín pre mňa ostal dlho tajomným a obyčajným, hoci ten pocit z detstva bol prítomný. Dnes je odkrytý i ten.
Preto som sa rozhodla písať blog a nahrávať podcast.
Chcem ti ukázať, že robiť "chyby" je v poriadku a robíme ich všetci, že všetci máme niekedy "zlé" myšlienky, že všetci sme v podstate "divní", len sme sa to naučili skrývať, lebo nás spoločnosť naučila, že to je nevhodné či trápne. Chcem ti ukázať skrytú pravdu zo sveta prírody, ktorá súvisi s lepším pochopením seba samého. Chcem ti ukázať niektoré myšlienky, ktoré mi pomohli v istých životných chvíľach a niektoré situácie, ktoré sa vo svete dejú, len o nich svet príliš nehovorí. Chcem ti jednoducho ukázať, že môžeš byt sám/sama sebou, môžeš byť šťastný/šťastná, zdravý/zdravá a plný/plná lásky a snov. No hlavne ti chcem pokládať najrôznejšie otázky, vďaka ktorým si vytvoríš vlastnú pravdu, vlastný názor a pomôžu ti toľko nelipnúť na "realite".
Na tejto stránke nájdeš mnoho mojich subjektívnych názorov, ktoré sú však podložené faktami, istou objektivitou alebo sú overené na vlastnej koži mojej či niektorých z mojich známych, kamarátov, rodiny.
Verím, že týchto niekoľko viet ti priblížilo moju osobu. Ale nezabúdaj, človek človeka nikdy úplne nespozná a preto ma príliš neodsudzuj a ani mi príliš never. Každú "pravdu" nechaj prejsť svojim vnútorným filtrom, pretože ako povedal Sokrates, "Viem, že nič neviem."
PS: Na blogu, podcastoch aj na sociálnych sieťach budem písať v mužskom rode, no myslím samozrejme aj na žienky. <3 (viď. Riadky vyššie. Tak ako som písala tu, už nebudem, pre jednoduchšie písanie aj čítanie.)
